Vlastníctvo možno nadobudnúť aj od nevlastníka, a to aj k nehnuteľnosti

V podnikateľskej sfére dovoľuje nadobudnutie od nevlastníka zákon

Každý študent právnickej fakulty sa už v prvom ročníku vysokej školy dozvie, že v slovenskom práve platí zásada: „Nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám“. V zmysle spomínaného princípu môže v drvivej väčšine prípadov platne previesť vlastnícke právo na nadobúdateľa len osoba, ktorá je vlastníkom predmetu prevodu - čiže veci, ktorej sa prevod vlastníctva týka.

Aj z tohto pravidla si však potreby praktického života vyžiadali výnimky. Slovenský právny poriadok jednu z nich zakotvuje v ustanovení § 446 Obchodného zákonníka, podľa ktorého môže kupujúci hnuteľnej veci nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru aj v prípade, že predávajúci nie je jeho vlastníkom.

Takto koncipovaná výnimka sa však týka len kúpnych zmlúv uzatvorených v režime Obchodného zákonníka (t.j. najčastejšie zmluvy medzi dvoma podnikateľmi) a k jej naplneniu môže dôjsť len v prípade, že v čase, keď mal kupujúci nadobudnúť vlastnícke právo, nevedel, že predávajúci nebol vlastníkom tovaru a teda nebol oprávnený s ním ani nakladať za účelom jeho predaja.

Uzákonenie možnosti nadobudnutia od nevlastníka v podnikateľskej sfére zákonodarca odôvodnil tým, že keď sa vyrobený tovar dostane na trh, rýchlo zmení vlastníka spravidla aj niekoľkokrát za sebou. Ak by sa teda aj v prípade obchodných vzťahov trvalo na tom, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, v praxi by to viedlo len k neadekvátnemu narúšaniu dobromyseľnosti kupujúcich a k množeniu súdnych sporov o určenie vlastníctva.

Ústavný súd umožnil nadobudnutie od nevlastníka aj v prípade nehnuteľností

S výnimkou vyššie popísaného špecifického prípadu upraveného Obchodným zákonníkom, slovenské súdy veľmi dlho zastávali jednoznačné stanovisko, že vlastnícke právo možno získať len od vlastníka veci. V dôsledku prenikania vplyvov zahraničnej (a to najmä českej) judikatúry však nakoniec Ústavný súd SR v posledných rokoch opakovane pripustil nadobudnutie veci aj od nevlastníka.

Akceptovanie takéhoto vzniku vlastníckeho práva však musí byť striktne odôvodnené osobitnými okolnosťami, v ktorých princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa preváži nad zásadou ochrany vlastníckeho práva pôvodného majiteľa veci. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojom prelomovom rozhodnutí (bližšie viď rozhodnutie Ústavného súdu, sp.zn. I. ÚS 549/2015) uviedol, že nedbalý vlastník by mal niesť vyššie riziko, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po riadne prebehnutom (katastrálnom) konaní.

Judikatúra môže prospieť tým, čo sadli na lep špekulantom

K nutnosti rešpektovania princípu dobrej viery nadobúdateľa sa Ústavný súd prihlásil aj v ďalšom rozhodovaní. Posudzoval napríklad prípad sťažovateľov, ktorí získali majetok od predávajúceho zapísaného do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s pôvodným vlastníkom, ktorý ju nemohol platne uzavrieť kvôli psychickej poruche (trpel na alkoholickú demenciu a poruchy vedomia).

Na sťažovateľov následne podali žalobu dedičia majetku po psychicky chorom poručiteľovi a domáhali sa určenia, že nehnuteľnosti sú súčasťou dedičstva. Všeobecné súdy však nezohľadnili, že nadobúdatelia (a zároveň žalovaní) nenadobudli nehnuteľnosti priamo od poručiteľa – od neho ich nadobudol predávajúci, ktorý ich až následne previedol na nadobúdateľov za štandardných tržných podmienok s tým, že si dokonca museli za účelom získania finančných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny vybaviť hypotekárny úver.

Spor bol najskôr rozhodnutý tak, že sťažovatelia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto nebolo platne prevedené poručiteľom ani na predávajúceho, od ktorého nehnuteľnosti získali. Ústavný súd však upozornil, že súdy adekvátne nezvážili, či princíp ochrany dobrej viery s ohľadom na okolnosti v danom prípade nepreváži nad zásadou ochrany vlastníckeho práva.

Zrušil teda rozhodnutie príslušného krajského súdu a prikázal mu, aby dobrú vieru sťažovateľov posúdil a prihliadol k nej aj pri ďalšom rozhodovaní (bližšie rozhodnutie Ústavného súdu, sp.zn. I. ÚS 151/2016). Nastolený trend nutnosti ochrany dobrej viery nadobúdateľa Ústavný súd potvrdil aj v ďalšej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutie Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 460/2017).