Peniaze na domácnosť či varenie. Ako musia deti pomáhať rodičom?

Dieťa žijúce s rodičmi v spoločnej domácnosti je povinné sa na spoločných potrebách rodiny podieľať osobnou pomocou, a to bez ohľadu na svoj vek. Aj od mladších detí teda rodičia majú právo vyžadovať, aby vykonávali rôzne domáce práce, ktoré sú primerané ich veku a zručnostiam.

Nejde len o pomoc pri upratovaní či údržbe domácnosti alebo záhrady; rodičia môžu v primeranej miere trvať aj na asistencii pri varení či vykonávaní dohľadu nad mladšími súrodencami.

Nad rámec záväzku osobnej pomoci majú deti žijúce v spoločnej domácnosti s rodičmi aj povinnosť prispievať na úhradu potrieb rodiny. Výška finančného príspevku sa odvíja od schopností, možností a majetkových pomerov dieťaťa.

V niektorých prípadoch môžu rodičia žiadať príspevok aj od veľmi malého dieťaťa – typicky vtedy, ak toto nadobudne majetok, ktorý generuje nejaký výnos (napr. zdedí byt, z ktorého následne inkasuje nájomné).

Spravidla sa ale bude okamih vzniku povinnosti prispievať na spoločnú domácnosť aspoň čiastočne zhodovať so zánikom povinnosti rodičov poskytovať deťom výživné.

Zlom nastáva ukončením štúdia

Vyživovacia povinnosť nezaniká plnoletosťou potomkov. Trvá až do dovtedy, kým deti nie sú schopné sa živiť samé. Výživné musí byť platené v takej výške, aby bola životná úroveň rodičov a detí v zásade rovnaká.

Poskytovanie výživného je väčšinou ohraničené ukončením štandardného vysokoškolského štúdia. Ak sa však dieťa rozhodne pracovať už po strednej škole, zanikne vyživovacia povinnosť rodičov skôr a dieťa zároveň bude musieť prispievať na spoločnú domácnosť.

V prípade, že to isté dieťa po roku v pracovnom procese nastúpi na vysokú školu, vyživovacia povinnosť rodičov sa obnoví a povinnosť dieťaťa prispievať na spoločnú domácnosť naopak zanikne.

Vyššie uvedené neplatí absolútne – pri posudzovaní konkrétneho prípadu bude záležať najmä od majetkových pomerov dieťaťa. Študenti, ktorí si vďaka subjektívnej či objektívnej (ne)náročnosti štúdia stíhajú aj slušne privyrobiť, by nemali od rodičov žiadať výživné a naopak by mali sami prispieť do rodinného rozpočtu.

Drobné zárobky na „prilepšenie“ z rôznych brigád ale nebudú hrať rolu – zánik vyživovacej povinnosti rodičov a vznik povinnosti podieľať sa na nákladoch spoločnej domácnosti prinesie až príjem v určitej sume (bližšie rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp.zn. 5CoP/11/2018).

Jeho výška by mala zodpovedať aspoň nákladom na odôvodnené potreby dieťaťa a zároveň musí dieťaťu po ich úhrade zostať aj čiastka na zaplatenie príspevku do rodinnej kasy.

Tip: Partner nechce svadbu: na čo mám nárok?

Aj keď sa súdy zhodujú na tom, že rodič by mal potomka finančne podporovať až do konca úspešného absolvovania vysokej školy, myslí sa tým ukončenie základnej dĺžky štúdia v príslušnom odbore (vo väčšine prípadov pôjde o päť, niekedy o šesť rokov).

Predĺženie trvania vyživovacej povinnosti sa pripúšťa, ak je štúdium prerušené pre chorobu (rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp.zn. 6Co/131/2016) alebo za účelom nadobudnutia zručností či znalostí, ktoré zlepšia uplatnenie dieťaťa na trhu práce – typicky pôjde o jazykový kurz (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 6CoP/24/2019).

Tzv. veční študenti však už o výživné žiadať nemôžu (rozhodnutie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 2121/14). Podmienkou zániku vyživovacej povinnosti nie je ani získanie práce – nie je dôležité, či je dieťa zárobkovo činné, ale či je schopné pracovať. Evidencia na úrade práce teda tiež nie je dôvodom, aby sa dieťa domáhalo výživného (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 5Co/179/2016).

Čo s dieťaťom, ktoré sa na nákladoch domácnosti podieľať nechce

Zdravé dieťa, ktoré presiahlo dospelý vek a už neštuduje, treba v drvivej väčšine prípadov považovať za schopné uživiť sa samo. Rodičia ho teda nemusia vyživovať a navyše od neho môžu vyžadovať, aby im prispievalo na úhradu potrieb rodiny a s týmto nárokom sa obrátiť aj na súd.

Výška príspevku bude závisieť najmä od vzdelania či pracovných skúseností dieťaťa, jeho možností dosiahnuť v danom regióne určitý príjem a tiež od jeho skutočných zárobkov. Príspevok na úhradu potrieb rodiny je treba odlíšiť od výživného, ktoré je naopak dieťa povinné poskytovať svojim rodičom, ak to títo potrebujú (napríklad kvôli ich zlému zdravotnému stavu).

Vznik nároku rodičov na príspevok pre rodinu je podmienený spolužitím rodičov a detí; u výživného pre rodičov sa naopak spoločná domácnosť nevyžaduje. Rodičia majú nárok na výživné vtedy, ak to potrebujú a ich deti sú zároveň schopné uživiť sa.

Výživné pre rodičov sa poskytuje tak, aby im zabezpečilo tzv. primeranú výživu – v zásade teda pokrytie ich odôvodnených potrieb. Na rozdiel od výživného, ktoré majú poskytovať rodičia deťom, však nemusí byť splnená podmienka rovnakej životnej úrovne.

Od dieťaťa, ktoré je schopné sa samo živiť, možno tiež požadovať, aby rodičovskú domácnosť opustilo. Podmienkou je, aby sa na tom zhodli všetky osoby, ktoré môžu rozhodovať o užívaní nehnuteľnosti, v ktorej sa domácnosť nachádza.

Ak je nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a títo sa na „vyhadzove“ samostatného dieťaťa nedohodnú, treba požiadať o vyriešenie rozporu súd. Pokiaľ naopak v názore na odchod potomka zo spoločnej domácnosti panuje jednota a odísť nechce samotné dieťa, môže pomôcť aj ultimátum a upozornenie na výmenu zámkov. Pokiaľ ani tieto kroky nezaberú, majú aj v tomto prípade rodičia možnosť riešiť situáciu súdne.