Zdroj: Shutterstock
Posledné štatistiky ekonomickej aktivity naprieč Európou nie sú píliš povzbudivé. Na druhú stranu si Európa musí skôr alebo neskôr prejsť ťažkým obdobím, kvôli vysokému zadĺženiu. Hoci údaje vypadajú v Európe krátkodobo oveľa horšie než vo zvyšku sveta, je nutné mať na zreteli, že Eurozóna agresívne znížila medzi rokmi 2010 a 2011 svoj rozpočtový schodok z -6.20% HDP na -4.10%. Spojené štáty sa zmohli na kozmetickú úpravu z -8.60% HDP na -8.20%.
Šetrenie versus nezamestnanosť
Diskutovanou témou zostáva, či príliš rýchle šetrenie nepodkopáva rast a nezacyklí periférne ekonomiky do dlhovej pasce. Na strane jednej by odklon periférnych ekonomík od šetrenia a nedodržiavania fiškálnych cieľov vyvolal určite útok špekulantov na trhy dlhopisov. Na strane druhej, škrty masívne zvyšujú nezamestnanosť, spôsobujú recesiu a tvoria hrozbu pre bankový systém, ktorý musí vláda následne rekapitalizovať a zvyšovať svoj dlh.
Cesta najmenšej bolesti by v súčasnej situácii pravdepodobne bola revidovať fiškálne ciele na realistickejšiu úroveň (teda povoliť mierne vyššie deficity a predĺžiť časové ciele pre vyrovnané rozpočty o 1-2 roky), to však výmenou za urýchlenie štrukturálnych reforiem. Pokiaľ si dnes Nemecko požičiava na dvojročných dlhopisoch lacnejšie než defláciou zmietané Japonsko, je potrebné, aby európski politici pristúpili k určitej forme federalizácie a odklonili tok kapitálu späť do periférií. Preto veľmi vítam čoraz silnejšie hlasy v otázkach vydávania spoločných európskych pokladničných poukážok, ktoré by zlacnili financovanie periférií a bánk, či tzv. Marshallovho plánu, ktorý by smeroval produktívne investície do periférnych ekonomík.
Graf 1: Svet, PMI v priemysle, apríl 2011
Fiškálna únia, áno či nie?
V rámci EU sa dá len ťažko predstaviť si v dohľadnej dobe vznik plne fiškálnej únie, rovnako ako sa tak stalo v USA v roku 1787. Vtedy Alexander Hamilton ako prvý minister financií previedol značnú časť štátnych dlhov na federálnu úroveň. Táto myšlienka je v rámci politickej polarizácie Eurozóny v súčasnej dobe prakticky neuskutočniteľná. Navzdory tomu vydávanie spoločných Euro-bills, by bol prvým tichým krokom týmto smerom.
Skutočná podpora zo strany silných štátov však podľa môjho názoru môže prísť až so skutočnými reformami. Nemá zmysel pumpovať peniaze do ekonomík, ktoré majú štrukturálne nedostatky. Toto môžeme napríklad demonštrovať na odlišnom stave trhu práce v jednotlivých periférnych krajinách Eurozóny. Pokiaľ má dôjsť k rebalancovaniu Európy, musí dôjsť primárne ku zmenám cien práce, ktoré musia byť podporené odstránením byrokracie a zlepšením podmienok pre podnikanie.
Nezamestnanosť a rast miezd v Nemecku
V analýze trhu práce začnime najskôr pohľadom na najsilnejší európsky trh, tj. nemecký trh práce.
Graf 2: Nemecko, Phillipsova krivka 2003 - 2011; štvrťročne osa x - nezamestnanosť; osa y - rast hodinových miezd medziročne
Ako je zrejmé, najnižšia nezamestnanosť za posledných 20 rokov so sebou nesie tlak na rast miezd. Toto je jedna z najdôležitejších podmienok úspešného rebalancovania naprieč Európou. Aktuálne požiadavky nemeckých odborov na zvýšení miezd sa pohybujú od 3 do 6 %. IG Metall, najväčší európsky odborový zväz s 3,6 miliónmi členov, požaduje dokonca nárast miezd o 6,5 %. Keďže znižovanie miezd na periférii je samo o sebe problematické z titulu vplyvu deflácie na rast zadĺženia (nižšie mzdy znamenajú horšiu schopnosť splácať hypotéky a problémy sa tak hramadia v bankách, ktoré musia následne zachraňovať štát), rebalancovanie môže prebiehať i skrz silný rast miezd v Nemecku a veľmi slabý či nulový rast miezd na perifériách.
Nasledujúci graf Phillipsových kriviek (vzťah medzi nezamestnanosťou a mzdovou infláciou) vypadá na prvý pohľad isto veľmi mätúco. Pokúsme sa však venovať chvíľku pozornosti tomuto zoskupeniu čiar. Zelená linka zobrazuje znovu nemecký trh práce, teraz však na ročnej báze. Vodorovná zelená čiara potom zobrazuje 3,5% rast miezd, pod ktorou sa musia do budúcna nachádzať periférie, aby znovu získali konkurencieschopnosť. Ako je vidieť na prípade Španielska, ani 24% nezamestnanosť nie je schopná vyvolať pokles hodinových miezd. Navyše rast cien ropy a zvyšovanie DPH sa skrz indexáciu premieta do rastu miezd. Španielsko (ale aj Taliansko) potrebuje ďalšie reformy na poli trhu práce, aby sa celá Phillipsova krivka posunula nižšie a rebalancovanie prebiehalo rýchlejšie.
Graf 3: EU, Phillipsove krivky vybraných krajín 2003 – 2011; ročne osa x - nezamestnanosť; osa y - rast hodinových miezd medziročne (log)
Samotná relatívna zmena v cene práce však nie je všetko. O fakte, či sa podniky rozhodnú investovať v danej krajine a presunúť do nej výrobu, rozhoduje mnoho ďalších faktorov. Pokiaľ periférne krajiny dokážu v krátkej dobe zlepšiť inštitucionálne prostredie a naštartovať odvetvie a exporty s vyššou pridanou hodnotou, potom mzdy môžu dokonca rásť – v absolútnej výške sú totiž u Španielska, Portugalska či Grécka o 30%, 60%, resp. 50% nižšie.
Keď zhrnieme situáciu na periférii:
V rámci analýzy všetkých hlavných trhov je alarmujúce, že najhoršiu dynamiku má aktuálne Francúzsko. Zatiaľ čo väčšina Phillipsových kriviek má na základe regresie klesajúcu smernicu – teda vyššia nezamestnanosť znamená nižšiu mzdovú infláciu, ako je vidieť na nasledujúcom grafe, Francúzsko má smerinicu rastúcu, teda rastie zároveň nezamestnanosť i cena práce. To svädčí o štrukturálnej inflácii a strate konkurencieschopnosti.
Graf 4: EU, Phillipsove krivky vybraných krajín osa x - nezamestnanosť; osa y - hodinové mzdy medziročne
Hollandovým výkrikom o zvyšovaní minimálnych miezd úplne chýba akákoľvek logika. Francúzskym akciám i dlhopisom by sme sa teda zatiaľ vyhli veľkým oblúkom.
Najnovšie články
Rozšírená verzia kalkulačky
Ďalšie kalkulačky
Ponuky práce
Najčítanejšie články
