Poslanci posunuli do druhého čítania návrh nového zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách, ktorý by mal od 20. novembra 2026 nahradiť aktuálnu právnu úpravu. Proces schvaľovania žiadostí o úver by mohol byť po novom pre spotrebiteľov transparentnejší; poskytovatelia úverov si zároveň budú musieť plniť nové povinnosti, ktoré majú zabrániť pádu spotrebiteľov do dlhovej špirály.
Digitalizácia a automatizácia nesmú ohroziť postavenie dlžníkov
Aj aktuálny zákon o spotrebiteľských úveroch je pre veriteľov pomerne prísny. Nemalé nároky na nich kladie napríklad ohľadom posudzovania bonity spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany pred neúmerným zadlžovaním však ide o jedno z najdôležitejších opatrení – efektívne totiž bráni tomu, aby veriteľ dlžníkovi beztrestne poskytol úver či pôžičku, ktoré by následne nezvládal splácať.
Zhodnotenie bonity spotrebiteľa navyše nesmie byť len formálne. Ak ho poskytovateľ úveru nevykoná správne, neriskuje len problémového dlžníka. Menšie prehrešky majú za následok stratu práva veriteľa vyžadovať od dlžníka jednorazové splatenie úveru; hrubé porušenie spôsobí, že poskytnutý úver sa bude považovať za bezúročný a bez poplatkov. Hrubým porušením povinnosti posúdenia schopnosti splácať úver je napr. absencia riadneho zisťovania príjmov a výdavkov alebo rodinného stavu spotrebiteľa.
Podanie žiadosti o úver cez internet a využitie automatizovaného spracúvania údajov však do procesu hodnotenia pomerov spotrebiteľa prinášajú nové rizikové prvky. Nová úprava teda kladie dôraz na to, aby mal spotrebiteľ aj v uvedených situáciách zachované právo na ľudskú kontrolu zo strany veriteľa.
Veriteľ bude musieť dlžníkovi poradiť, kto mu pomôže s dlhmi
Povinnosť veriteľa posúdiť schopnosť dlžníka splácať úver zostáva zachovaná aj podľa novej legislatívy. Čiastočne sa však rozšíri v prospech dlžníkov a zavedú sa aj niektoré novinky.
Pokiaľ veriteľ zistí, že by spotrebiteľ mohol mať problém s plnením svojich záväzkov (napr. aj pri zamietnutí žiadosti o úver, ktorým chce spotrebiteľ riešiť neočakávané finančné ťažkosti), mal by mu odporučiť dlhové poradenské služby. Spotrebiteľ by mal dostať informáciu o dostupnom prevádzkovateľovi takýchto služieb, a to s ohľadom na miesto jeho trvalého pobytu. V praxi by zrejme malo ísť o rôzne dlhové poradne či využitie služieb Centra právnej pomoci, ktoré zastrešuje aj agendu osobných bankrotov.
Ak veriteľ v rámci posúdenia bonity spotrebiteľa použije automatizované spracúvanie osobných údajov a jeho žiadosť o úver zamietne, bude ho musieť o využití automatizácie informovať. Pokiaľ o to spotrebiteľ požiada, bude veriteľ povinný overiť rozhodnutie ohľadom jeho žiadosti aj neautomatizovaným spôsobom. Spotrebiteľ bude musieť byť zároveň poučený o tom, čo má urobiť, aby bola jeho žiadosť opätovne preskúmaná veriteľom.
Pribudnú aj povinnosti poskytovateľov ohľadom využívania a získavania informácií o spotrebiteľoch. Ak poskytovateľ úverov žiadosť o úver zamietne na základe údajov zo spotrebiteľskej databázy, bude musieť žiadateľovi špecifikovať, aké kategórie údajov zohľadnil a z akej databázy. Výslovne sa zakotví aj zákaz spracúvania citlivejších osobných údajov (napr. údaj o rase či zdravotnom stave spotrebiteľa) alebo informácií získaných zo sociálnych sietí.
K zmene by malo dôjsť aj v súvislosti s nesprávne uvedenou RPMN
Nie všetky ustanovenia navrhovaného znenia zákona by však pre veriteľov mali byť sprísňujúce. Momentálne sa stratou práva veriteľa na úroky a poplatky trestá uvedenie akejkoľvek nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorá je v neprospech spotrebiteľa.
Po novom by mal byť spotrebiteľský úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, ak by zmluva obsahovala RPMN, ktorá by bola nižšia alebo vyššia ako je skutočná RPMN, ale iba pokiaľ by odchýlka predstavovala viac ako 2,5 % zo skutočnej RPMN.
Predkladateľ zákona teda na jednej strane navrhuje určitú toleranciu možnej chybovosti pri určovaní RPMN; na druhej strane však požaduje jednoznačne stanoviť, že sankcia bude platiť aj pre uvedenie vyššej než skutočnej RPMN. Tento prístup odôvodňuje zohľadnením stanoviska Súdneho dvora EÚ vo veci C-472/23 - Lexitor, v ktorom súd skonštatoval, že ak by bolo nadhodnotenie RPMN prípustné, hrozilo by, že údaj o RPMN by mohol pre spotrebiteľov úplne stratiť výpovednú hodnotu.
Barbora Magočová
Barbora Magočová je právnička. Venuje sa najmä obchodnému a občianskemu právu a popri právnej praxi rozvíja aj publikačnú činnosť. Pre Peniaze.sk píše články týkajúce sa hlavne právnych aspektov podnikania a obchodných záväzkových... Ďalšie články autora.