Zdroj: Shutterstock
Jozef sa športu venuje od útleho detstva. „S lyžami som, obrazne povedané, začal ešte predtým, ako som začal chodiť. Lyžovanie bolo odjakživa mojou srdcovou záležitosťou, chcel som sa stať lyžiarom.
Tenis prišiel trošku neskôr, asi v 6 rokoch, ale naopak, ten som zo začiatku nemal príliš v obľube. Rozhodnutie rodičov však išlo cestou tenisu.
S odstupom času musím uznať, že to bola správna cesta, i keď veľmi kľukatá. Loptičky a rakety mi pomohli nadobudnúť mnoho skúseností, spoznal zaujímavých ľudí a ochutnal výhru aj prehru,“ hovorí Jozef, ktorý si svoj život bez športu nedokáže predstaviť.
Po maturite na piešťanskom gymnáziu sa rozhodol zdokonaliť svoju angličtinu a zvolil štúdium v Anglicku, ktoré sa stalo jeho pôsobiskom. V Oxforde mal v pláne rozvinúť tenisový biznis a po štúdiu si otvoriť akadémiu. Pôsobil tam aj ako tenisový tréner, ktorý o klientov nemal núdzu, a jeho kariéra sa začala sľubne rozvíjať. Ale ako to v živote býva - človek mieni...
Jedného dňa sa Jozef vybral pozorovať trénerov v tenisovom centre White horse leisure centre. Jeho úlohou bolo napísať akademickú správu a vypracovať esej, ktorá by navrhovala určité zlepšenia. Sadol na svoju motorku, ale domov sa mu nepodarilo vrátiť.
Zrazila ho totiž vodička osobného automobilu, ktorá mu nedala prednosť v jazde. Jozef z motorky vyletel a preletel cez kapotu auta. Noha sa mu zachytila medzi motorku a auto, stiahlo mu to kožu zo šľapy a potrhali sa mu všetky tepny.
To, že je situácia omnoho vážnejšia, si Jozef uvedomil v sanitke počúvajúc slová doktorov. Mladý športovec strávil v nemocnici dlhé týždne, kým napokon padol verdikt nohu amputovať. Bola nejaká šanca nohu zachrániť?
„Kameňom úrazu asi bolo, že nejaká šanca nohu zachrániť existovala. Človek je hlúpy tvor - snaží o záchranu aj jasne nefunkčnej končatiny. Tak to bolo aj v mojom prípade. Ak by sa náhodou podarilo nohu zachrániť, znamenalo by to pre mňa absolútny koniec so športom.
Našťastie, k tomu nedošlo. Po mesiaci v nemocnici a neskutočne dlhých operáciach som išiel domov bez časti nohy,“ opisuje Jozef zlomové chvíle svojho života.
Motivácia a ambície Jozefovi rozhodne nechýbajú. Takisto ako nohy – dnes ich má hneď niekoľko. „Nohy už nerátam. Sú to pre mňa topánky, ktoré mi umožňujú fungovať v modernej džungli. Líšia sa tým, čo dokážu. Tak ako je takmer nemožné ísť v bežeckých topánkach lyžovať, ani ja nedokážem bežeckú nohu takto využiť.
Moje nohy sa líšia hlavne funkčnosťou a naukladaním karbónových vlákien. Toto následne mení ich použiteľnosť,“ približuje pocit zo svojich náhradných nôh vášnivý športovec.
Aké boli jeho prvé pocity, keď bolo definitívne, že o nohu príde?
„Zmiešané. Asi ako keď sme na hodine literatúry mali popísať, čo v nás básne vyvolali. Nebolo mi do smiechu. Zamýšľal som sa nad tým, čo bude ďalej, no vedel som, že chcem pokračovať v športe, a teda nebudem plakať nad rozliatym mliekom.
Rozhodol som sa teda podojiť kravu, aby bolo opäť mlieko. Odborníci mi vysvetlili, kam až dosiahla moderná technológia a rozhodol som sa druhú šancu nezahodiť,“ hovorí Jozef, ktorý je aj napriek svojmu hendikepu pre mnohých vzorom. A má veru prečo byť.
Nešťastie sa mu podarilo obrátiť vo svoj prospech. Po amputácii nohy sa Jozef začal venovať cyklistike a do povedomia Slovákov sa vlani dostal najmä vďaka úspešnej paralympiáde v Riu, kde získal dve zlaté a jednu striebornú medailu. Stal sa tak najúspešnejším cyklistom Ria 2016.
„Výsledku predchádzala veľmi intenzívna – trojročná príprava. Počas tohto obdobia nebol čas na iné aktivity ako na cyklistiku. Musel som zabudnúť na lyže, väčšinu času som horský ani zjazdový bicykel nevidel a na korčuliach som nestál ani nepamätám. Keď som zavrel oči, stále som sedel na bicykli,“ hovorí Jozef, ktorý si prial udržať dúhový dres aj v nasledujúcom roku.
Húževnato trénoval a jeho sen sa stal skutočnosťou. Len nedávno získal zlatú medailu v stíhacích pretekoch jednotlivcov na 4 km v kategórii C4 na majstrovstvách sveta v dráhovej paracyklistike v Los Angeles. Zahájil tak štvorročnú prípravu na paralympiádu v Tokiu, ktorá sa uskutoční v roku 2020. Jeho najväčším snom je štartovať na MS s pretekármi, ktorí majú obe nohy zdravé.
A čo by úspešný športovec odkázal ľuďom, ktorým osud nadelil nečakanú prekážku?
„Myslím si, že najdôležitejšie je položiť si otázku: čo chcem ďalej od života? Ďalej to je úplne jednoduché.“
Najnovšie články
Rozšírená verzia kalkulačky
Ďalšie kalkulačky
Rozšírená verzia kalkulačky
Ďalšie kalkulačky
Ponuky práce
Najčítanejšie články
