Uznanie záväzku a premlčacia doba v obchodných vzťahoch

V prvom rade treba spomenúť, že podľa ust. § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov) premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Samotným premlčaním právo na plnenie nezaniká, no súd ho nemôže priznať alebo uznať v prípade, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby. To znamená, že aj keď dlžník splnil svoj záväzok po uplynutí premlčacej doby nejde o bezdôvodné obohatenie veriteľa. Dlžník nie je oprávnený takto poskytnuté plnenie požadovať späť z dôvodu, že došlo k premlčaniu a to ani keď v čase plnenia nevedel, že premlčacia doba už uplynula.
    

Základná premlčacia doba pre vzťahy založené Obchodným zákonníkom je štyri roky. Zmena, či už v osobe dlžníka alebo veriteľa nemá žiadny vplyv na plynutie premlčacej doby.
     Premlčacia doba začína plynúť:

• pri právach vymáhateľných na súde odo dňa kedy sa právo mohlo uplatniť na súde;
• pri právach uskutočniť právny úkon odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť,
• pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením,
• pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená,
• pri právach z vád vecí plynie premlčacia doba odo dňa ich odovzdania oprávnenému alebo osobe ním určenej alebo odo dňa, keď bola porušená povinnosť vec prevziať,
• pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, atď.

Premlčacia doba neplynie, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje za začatie súdneho konania alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní. Takisto premlčacia doba neplynie ani vtedy, ak veriteľ začne na základe platnej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovské konanie spôsobom ustanoveným v rozhodcovskej zmluve alebo v pravidlách, ktorými sa rozhodcovské konanie spravuje. Ak v čase skončenia súdneho alebo rozhodcovského konania premlčacia doba už uplynula alebo v prípade, ak do jej skončenia zostáva menej ako rok, predlžuje sa premlčacia doba tak, že sa neskončí skôr než jeden rok odo dňa, keď sa skončilo súdne alebo rozhodcovské konanie.

Uznanie záväzku je úkonom, ktorý môže urobiť iba ten, kto má plniť, t.j. dlžník. Uznanie môže urobiť jedine písomne a aj keď sa podľa Obchodného zákonníka nevyžaduje notárska zápisnica, tak často má uznanie záväzku práve takúto formu (čo je do určite miery pre dlžníka nebezpečné, pretože notárska zápisnica je po dodržaní zákonných podmienok spôsobilý exekučný titul). V prípade, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Dokonca tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. To by znamenalo, že uznávať záväzok je možné do nekonečna. Takáto konštrukcia nie je správna. Premlčacia doba má svoju hranicu, ktorá sa bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného zákonníka skončí najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť.

Ak dlžníka uzná záväzok, tak toto jeho vyhlásenie má účinky aj voči ručiteľovi. Od tohto uznania plynie nová štvorročná premlčacia doba. To isté platí aj vtedy, ak sa uznanie týka iba časti záväzku (nová premlčacia doba plynie ohľadne tejto časti). Obchodný zákonník rozoznáva okrem možnosti uznania záväzku a tým faktického predĺženia premlčacej doby ešte aj možnosť písomným vyhlásením predĺžiť premlčaciu dobu. Strana, voči ktorej sa právo premlčuje má právo písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane. Celková premlčacia doba sama o sebe nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Uznaním záväzku sa síce posilňuje postavenie veriteľa, no dlžník tento úkon robí (alebo by ho mal robiť) dobrovoľne (v praxi to často tak nie je a okolnosti ho nútia urobiť aj takýto právny úkon).