Stratená dekáda číslo dva v Japonsku klope na dvere

Jednou s krízou najviac zasiahnutých priemyslovo vyspelých krajín sa vďaka veľmi negatívnemu vývoji z posledných mesiacov stáva Japonsko. Ekonomika bytostne závislá na exporte, ktorý bol hlavným zdrojom hospodárskom raste z posledných rokov, zažíva vďaka kombinácii faktorov ako je prudko spevňujúca mena a dramaticky slábnuci zahraničný dopyt svoju najhlbšiu recesiu od druhej svetovej vojny.

Krajina, ktorá si v devädesiatych rokoch prešla takzvanou stratenou dekádou, kedy medzi rokmi 1993 až 2002 rástol jej HDP o necelé percento a pol, sa tak po exportom ťahanom oživení z minulých rokov nachádza na prahu ďalšieho obdobia naplneného stagnáciou. Dôvodom k negatívnemu výhľadu ale nie je ani tak súčasná ekonomická kríza, než ako skôr opakovanie rovnakých chýb, ktoré Japonsko robilo v priebehu 90-tych rokov.

Vinník: Silná mena a slabý zahraničný dopyt

Podľa posledných výsledkov dosahovala koncentrácia japonského HDP v poslednom štvťroku minulého roku 3,2 %, čo poslalo anualizovaný prepad HDP (po prepočte na celý rok) na obrovských 12,1 %. Takto strmá koncentrácia ekonomickej aktivity je spôsobená kombináciou dvoch faktorov, z ktorých jedným je spevnenie japonskej meny, ktorá k doláru len počas posledných štyroch mesiacoch minulého roku posílila vďaka panike a svetových trhoch o 21 %. Už len takto strmý rast japonskej meny by pritom sám o sebe za normálnych okolností dokázal dostať na kolená veľkú časť firiem vyvážajúcich do zahraničia. Tie sa však popri silnom jene museli vysporiadať taktiež s priepastne slabnúcim zahraničným dopytom, čo celú situáciu ešte viac vyostrilo. Celkový objem nových objednávok tak vo februári tohto roku klesol medziročne o necelých 40 %, čo malo zdrcujúci dopad jak na výrobný sektor, tak na večne prebytkovú japonskú obchodnú bilanciu. Februárová priemyslová produkcia zoslabla medziročne o 38 %, pričom obchodná bilancia zamierila po 25 rokoch do deficitu, keď celkový objem exportu klesol o 50 %. Žiadna iná vyspelá ekonomika v posledných mesiacoch nevykazovala tak negatívne čísla ako Japonsko, čo naplno poodhalilo ako vysoko závislá bola v minulých rokoch tretia najväčšia ekonomika sveta na zahraničnom dopyte.
Odhady OECD nyní hovoří o tom, že by si Japonsko mělo v roce 2009 projít kontrakcí HDP dosahující 6,6 %, což by celkový objem jeho HDP posunulo zhruba o pět až šest let zpět. Ani do dalších let se přitom nedá počítat s výraznější oživením, když Japonsko není samo o sobě schopno generovat silnější domácí poptávku a i nadále tak bude závislé především na poptávce zahraniční, která však bude díky problémům Spojených států a Evropy do dalších let růst zřejmě jen velmi pozvolna.

Neschopnosť postaviť sa na vlastné nohy

Kľúč k pochopeniu toho, prečo Japonsko nie je schopné bez pomoci zahraničného dopytu generovať hospodársky rast, musíme hľadať v druhej polovici devädesiatych rokov, ktorá bola charakteristická takmer úplnou stagnáciou spotrebiteľských výdajov. Príliš expanzívna monetárna politika Bank of Japan (BoJ) z konca osemdesiatych rokov, ktorá bola dôsledkom snahy prispieť k oslabeniu japonskej meny, viedla totiž k vytvoreniu neobyčajnej bubliny na trhu s bývaním, ktorá spľaskla začiatkom devädesiatych rokov. Počas pätnástich nasledujúcich rokov sa ceny domu v Japonsku dostali na tretinu a akciový index Nikkei počas rovnakej doby klesol zo 40 000 na 9 000 bodov. Najmä prvý náraz krízy zo začiatku devädesiatych rokov a prudký prepad hodnoty akcií a ceny domov spôsobil masívne straty japonským bankám, ktoré výrazne obmedzili úverovanie firiem, čo viedlo k spomaleniu do tej doby veľmi robustného hospodárskeho rastu, ktorý klesol z 7,7 % v roku 1989 na 0,8 % v roku 1992. 

Prudké spomalenie hospodárskeho rastu však bolo iba celkom prirodzenou a zdravou reakciou na umelo vyvolaný boom z predchádzajúcich rokov, ktorý spôsobila Bank of Japan znížením úrokových sadzieb na historické minimum (2,5 %). Takto nízke sadzby totiž v minulých rokoch vyvolali silný rast peňažnej ponuky, ktorá len v období medzi rokmi 1986 až 1990 vzrástla o necelých 45 %. Práve tento rast peňažnej ponuky bol pritom živnou pôdou pre vytvorenie bubliny na akciovom trhu a trhu s nehnuteľnosťami, ktorá musela spľasknúť potom, čo BoJ začala úrokové sadzby zvyšovať.

Tomuto ozdravnému procesu, kedy sa ekonomika vracia späť do pôvodných koľají pomocou likvidácie investícií, ktoré boli spustené prílišným znížením úrokových sadzieb, však v Japonsku v skutočnosti nebol daný nikdy voľný priestor. Namiesto toho už začiatkom devädesiatych rokov začala japonská vláda utrácať bilióny jenov prostredníctvom fiškálnych stimulov a sanácií bánk na to, aby recesii zabránila. V priebehu celých devädesiatych rokov tak Japonsko vyzkúšalo desať fiškálnych stimulov, ktorých celkový objem presiahol 100 biliónov JPY, čo je ekvivalent 20 % HDP v cenách roku 2000. Väčšina týchto prostriedkov pritom smerovala do sektoru stavebníctva a na výstavbu infraštruktúry v snahe povzbudiť dopyt a naštartovať hospodársky rast. Vytúžený efekt sa však nedostavil. Japonská ekonomika vykazovala i naďalej veľmi nízky hospodársky rast, pričom medzi rokmi 1997 až 2003 sa jej HDP dokonca prepadol o 4,9 %. O čo horšie, ktoré boli financované prevažne z domácich úspor, prispeli k nabobpnaniu verejneho dlhu, ktorý presiahol 100 % HDP.