Začiatok regulácie regulátorov

Jej členovia budú najvyšší predstaviteľia už existujúcich regulačných orgánov, vrátane guvernéra centrálnej banky.

Ilúzia absolútnej ochrany

Kritici síce hlavne poukazujú na možné inflačné dôsledky po strate nezávislosti FEDu, ale väčšie nebezpečenstvo je inde. V tom, že verejnosť  môže vnímať novú radu ako orgán, ktorý včas rozpozná príčinu budúcej krízy a efektívne zasiahne proti všetkým hrozbám, ktoré by mohli destabilizovať ekonomiku. Podobnej ilúzii absolútnej ochrany vyššej moci podliehal trh americkej centrálnej banky za guvernéra Greenspana. Dôsledkom spoliehania na jej pomoc bolo podstupovanie väčších rizík, ktoré nakoniec viedli k strate dôvery v schopnosť FEDu stabilizovať trhy. Že sa prakticky nikto v tržnej ekonomike nemôže zaviazať k zaisteniu finančnej stability, dokazuje nakoniec tento zákon. Cieľom novej rady bude „iba“ zmierňovať systémové riziká sprísňovaním štandardov a vydávaním odporúčaní jednotlivým regulátorom. Ak sa napr. FED nezachová do šesťdesiatich dní podľa odporúčaní tejto rady, bude musieť písomne zdôvodniť prečo. Otázkou je, či byrokratický proces nespomalí implementáciu niektorých rozhodnutí, ktoré by bolo potrebné vykonať v záujme trhu ihneď.

Zadlženie najväčším rizikom

Bude tiež zaujímavé sledovať, aké systémové rizika bude chcieť  rada zmierňovať.  Tým najväčším je totiž bezosporu miera verejného zadlženia, ktorá ohrozuje finančnú stabilitu krajiny. Pokušenie znížiť podiel dlhu na HDP infláciou, ako sa niektorí obávajú, by ale nemuselo byť tak veľké. Bráni mu nižšia efektivita tohto kroku v porovnaní s povojnovým stavom. Kvôli kratšej dobe splatnosti súčasného dlhu by inflácia vymazala jeho menšiu časť. Oproti minulosti je taktiež rozdiel v tom, že asi polovicu dlhu držia zahraniční veritelia, ktorí by s infláciou mohli stratiť dôveru v dolár.

Rast za deregulácie

Globálna deregulácia finančných trhov, ktorá začala v polovici 60. rokov, akcelerovala v 70.  a vrcholila v 80. rokoch,  prispela k rozvoji konkurencie medzi bankami a finančnými inštitúciami a priniesla voľný pohyb menových kurzov. Vytvorila predpoklady pre veľmi solídny rast ekonomiky a finančných trhov. Od roku 1980 do roku 2008 rástlo americké HDP v priemere o šesť percent ročne, reálne o tri, a akciový index S&P 500 v priemere o viac než desať percent ročne.  V období,  kedy krajinu spomalili štyri recesie a praskli dve najväčšie bubliny v histórii, akciová a nehnuteľnostná, to nie je zlé. Ekonomické výsledky v silne regulovanom prostredí po druhej svetovej vojne boli o niečo horšie. Boli síce dosiahnuté za absencie väčších finančných kríz, ale rozhodne nie v podmienkach makroekonomickej stability.

Na začiatku roku 1983 sa písalo o najväčšom uvoľnení  reštrikcií od Veľkej depresie. Teraz sa píše o opaku. Nie je jasné, aké konkrétne kroky podnikne nová rada pre dohľad nad finančnými službami. Isté však je, ako náhle sa niekedy vráti finančná nerovnováha, vinníkom už nebude len FED a ostatní regulátory, ale tiež vláda, na ktorú snemovňa presúva časť zodpovednosti za stabilnejšie trhy.

Autor pracuje ako analytik trhov a produktov Pioneer Investments