Národné parlamenty môžu blokovať prijatie EÚ legislatívy

Okrem iných možností dostali národné parlamenty členských štátov (ako hlavný nositelia zvrchovanej moci) väčšie právomoci v rozhodovacom procese. Umožňujú im efektívnejšiu kontrolu dodržiavania pravidla subsidiarity. Pod ich dohľadom, by európske inštitúcie mali dôslednejšie zvažovať, ktoré právne akty sú potrebné na centrálnej úrovni a ktoré oblasti by mali zostať v kompetencií národných štátov.

„Žltá karta“ ako nástroj kontroly národných parlamentov

Pre novú kompetenciu národných parlamentov sa vžilo označenie „žltá karta“, keďže ide v prvom rade o vyslanie signálu Komisií, že jej aktivita môže byť v rozpore s princípom subsidiarity. V rámci tohto mechanizmu môže v lehote do 8 týždňov od predloženia návrhu každý parlament (prípadne jednotlivé komory samostatne) zaslať odôvodnené stanovisko, v ktorom uvedú, v čom je návrh s princípom subsidiarity v rozpore. Ak sa voči návrhu ohradí aspoň jedna tretina zákonodarných zborov, musí byť takýto návrh preskúmaný.

Z hľadiska princípu bŕzd a protiváh ide o kompenzáciu prehĺbenia právomocí európskych inštitúcií v rámci tzv. prechodovej klauzuly (passerelle). Tá umožňuje vo svojej podstate nepriamu zmenu zakladajúcich zmlúv, bez nutnosti ratifikácie členskými krajinami, tak ako tomu bolo doteraz.

Aj keď sa neočakáva masívne aplikovanie tejto právomoci, z hľadiska logiky fungovania vzťahu nadnárodnej úrovne a členských štátov ide o výrazný ideový posun, keďže do Lisabonu akýkoľvek transfer kompetencií musel prejsť zložitým procesom ratifikácie vo všetkých členských krajinách. Aby nedochádzalo k zneužívaniu tohto procesu, je rola domácich parlamentov posilnená i tým, že presun kompetencií môže ktorýkoľvek národný parlament vetovať.

Možnosť stávky nemá byť regulovaná centrálne

V máji národné parlamenty niektorých členských štátov svoju silnejšiu pozíciu prvýkrát využili. Terčom kritiky sa stal plánovaný legislatívny návrh Komisie, ktorý by mal nastaviť na európskej úrovni rovnováhu medzi právom zamestnancov na kolektívnu akciu a slobodou ekonomických subjektov ponúkať služby naprieč priestorom jednotného trhu.

Zámer Komisie vyvolal nevôľu predovšetkým v krajinách so silným sociálnym modelom, kde je pracovné právo dôsledne ošetrené a politický aktéri sa obávali, že nadradená európska norma by zasiahla do výsostného práva národných štátov.  regulovať pracovno-právne vzťahy. Iniciátormi zásahu preto boli hlavne severské krajiny Fínsko, Švédsko, Dánsko, ktoré by boli novou právnou úpravou priamo zasiahnuté. Vadilo im predovšetkým to, že Európsky súdny dvor by ako posledná inštancia dostal možnosť rozhodovať spory týkajúce sa stávky zamestnancov.

Svoje nie pridali parlamenty v Portugalsku, Lotyšsku, Luxemburgu, Malte, Poľsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku a vo Veľkej Británii. Niektorým zákonodarcom napríklad vadilo, že nová norma nie je jednoznačná v tom, ako definuje tzv. cezhraničnú akciu. Navyše viacerí oponenti namietali, že právo na stávku je explicitne vyňaté z oblastí európskej legislatívy. Diskusiu odštartovalo kontroverzné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v prípadoch „Viking Line“ a „Laval“, v ktorých dal prednosť fungovaniu jednotného trhu.

Komisia musí námietky zvážiť, ale nemusí sa nimi riadiť

Na rade je Komisia, ktorá k „žltej karte“ bude musieť zaujať stanovisko. Súčasťou mechanizmu je jej povinnosť námietky národných parlamentov zvážiť. V tejto fáze ale nemusí nevyhnutne návrh stiahnuť. Môže ho dokonca ponechať v pôvodnej podobe. Musí ale svoje rozhodnutie odôvodniť. Lehota v ktorej tak musí učiniť pritom nie je stanovená.

Aj keby v krajnom prípade Komisia naďalej presadzovala pôvodný návrh, nemusí to znamenať konečné rozhodnutie. Súčasťou balíka zmien inštitucionálneho rámca sú tiež ďalšie mechanizmy, ktoré parlamenty členských krajín môžu využiť. Ak by Komisia svoj návrh zachovala v pôvodnej podobe, môže sa proti nemu v riadnom legislatívnom procese vyjadriť nadpolovičná väčšina hlasov parlamentov členských krajín. Znamenalo by to vyžitie mechanizmu tzv. „oranžovej karty“. Pokiaľ by ani v tomto prípade Komisia návrh nezmenila, alebo nestiahla, mohli by návrh zamietnuť Európsky parlament, alebo Rada.