Česká republika po boku Veľkej Británie odmietla rozpočtovú úniu

Predstavitelia členských krajín EÚ na mimoriadnom summite 30. januára dospeli po komplikovaných jednaniach k dohode o základných parametroch spolupráce v rozpočtovej oblasti, ktorá býva v médiách prezentovaná ako tzv. zmluva o rozpočtovej únií, alebo pakt o rozpočtovej disciplíne.

Text by mal byť podpísaný na zasadaní Európskej rady 1. a 2. marca. Aj keď sa v priebehu jednaní viaceré členské krajiny vyjadrovali skepticky, nakoniec sa k záverom summitu prihlásilo až 25 členov. Najväčší odpor kládla Veľká Británia, ktorá sa dlhodobo na prehlbovaní integrácie odmieta podieľať. Jej „NIE“ rozpočtovej únií sa preto predpokladalo.

Druhou krajinou, ktorá svoj podpis k záverom summitu odmietla pripojiť je Česká republika. Postoj ČR k otázkam integrácie je tradične vlažný až negatívny. Pozícia krajiny v únií a miera jej významu ale nedosahujú takej úrovne, aby sa dalo očakávať, že jej kritický prejav vyústi až k tak razantnému postoju.

Dokument je reakciou lídrov únie na pretrvávajúcu ekonomickú krízu. Je výsledkom rozsiahlej diskusie o tom, akým spôsobom reagovať na problémy niektorých členských krajín s vysokou mierou zadlženosti. Konkrétne obrysy dohody boli preto očakávané s napätím.

Aký je teda charakter dojednaného dokumentu? V prvom rade sa formálne nebude jednať o pravú súčasť primárneho práva, tzn. dohoda nebude jednou zo zakladajúcich zmlúv, ale bude mať podobu dobrovoľnej zmluvy štátov. Dôsledky, ktoré z nej vyplývajú sú totiž pre niektoré krajiny príliš citlivé. Na druhej strane, už v samotnej dohode sa počíta s tým, že po provizórnom období 5 rokov od vstupu v platnosť by malo dôjsť k hodnoteniu jej funkčnosti a prípadnému začleneniu do štandardného právneho rámca.

Dohoda je z hľadiska svojho významu dôležitá predovšetkým pre tie členské krajiny, ktoré zaviedli jednotnú menu euro. Napriek tomu je vzhľadom k nutnosti udržania integrity únie pozitívne, že ju odobrili aj ostatné členské krajiny platiace vlastnými menami. Pre ne bude platiť iný režim. Jednotlivé ustanovenia sa na ne budú uplatňovať až v momente vstupu do eurozóny (pokiaľ sa sami dobrovoľne nerozhodnú, že buď celú dohodu, alebo jej vybrané ustanovenia začnú aplikovať skôr).

Smerom k prehĺbeniu rozpočtovej spolupráce

Z hľadiska samotného obsahu je zmluva prvým krokom ku korigovaniu schizofrénie medzi menovou a rozpočtovou politikou. Obe kategórie nástrojov by mali v ideálnom prípade tvoriť jeden celok určujúci mantinely ekonomického (a politického) diania v krajine. V momente zavedenia jednotnej meny, ale vznikol určitý nesúlad a, kedy členské štáty prišli o možnosti viesť autonómnu menovú politiku (a prestali niesť zodpovednosť, za jej konkrétnu podobu) a súčasne sú ale stále hlavnými aktérmi manipulujúcimi s fiškálnymi nástrojmi (za ktoré naopak nemôže niesť zodpovednosť inštitúcia určujúca politiku menovú).

Navrhovaná podoba textu je výsledkom niekoľko týždňov trvajúcich vyjednávaní v nadväznosti na výsledky zasadania Európskej rady z decembra minulého roku. Napriek kritickému hlasu dlhodobo zaznievajúcemu z Česka málokto predpokladal, že by ČR mohla byť okrem Veľkej Británie jedinou krajinou, ktorá novú dohodu principiálne odmietne.

• negatívny postoj prezidenta Václava Klausa
  

V zásade možno identifikovať tri dôvody v pozadí českého rozhodnutia. V prvom rade Nečas kritizoval spôsob vedenia summitu, kedy podľa vlastných slov nemal dosť času na analyzovanie a zhodnotenie praktických dopadov dohody. Keďže bol text pripravovaný dlhší čas, je otázne aké významné a rozsiahle boli zmeny, ku ktorým došlo priamo behom summitu, tak aby bol tento argument relevantný.

Kritika spôsobu prijímania zahrňuje tiež pripomienku, že nemohol pristúpiť k dohode, ktorá by nebola v ČR ratifikovaná, vzhľadom k negatívnemu postoju prezidenta Klausa, ktorý sa už stihol vyjadriť, že podobný dokument nepodpíše. Zváženie tohto argumentu vyžaduje hlbšiu diskusiu českých politických elít, aká je vlastne rola prezidenta v ratifikačnom procese a či odmietavý postoj (tak ako to napr. predviedol v súvislosti s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy) nie je na hranici jeho kompetencií.

• fungovanie eurosummitov
  

Druhou závažnou výhradou, ktorú Nečas voči dohode vzniesol je spôsob úpravy fungovania eurosummitov, resp. obmedzená účasť krajín, ktoré stále nie sú členmi eurozóny (ako práve Česká republika). Premiérovi vadí, že by ČR mohla stratiť vplyv na chod únie, keďže by sa v rámci tejto platformy mali prerokovávať napríklad aj otázky širšieho ekonomického charakteru súvisiace s fungovaním celého jednotného trhu (napr. konkurencieschopnosť).Na druhej strane, podobnú kritiku vzniesol i poľský premiér Tusk a podarilo sa mu v rámci jednaní dosiahnuť kompromis.

• žiadny prínos pre ČR
  

No a napokon tretím dôvodom je, že podľa premiéra zmluva obsahovo pre ČR nič nové neprináša. Česká vláda samu seba prezentuje ako vládu rozpočtovej zodpovednosti a krotenie dlhu verejných financií bolo dôležitou súčasťou volebného úspechu strán súčasnej vládnej koalície. Aktuálne údaje Eurostatu, podľa ktorých je ČR siedma najmenej zadlžená členská krajina EÚ dávajú Nečasovi za pravdu. Nie je to ale dôvod, pre ktorý by ČR mala navrhovanú dohodu aktívne zmietnuť zo stola.